Leto je v plnom prúde, karanténa z nikoho abstinenta neučinila (pokiaľ viem) a tak je čas naskákať do auta a obehnúť kamarátov, prechutnať (popiť), porozprávať o aktuálnych novinkách a v neposlednom rade doplniť sortiment. Termín nám vyšiel na tretí pokus, čo sa nakoniec ukázalo ako správna voľba, počasie bolo konečne po dvoch rozhádzaných týždňoch ukážkové. Čaká nás dvojdňovka a na nej päť zastavení. Priebeh cesty tam, môžeme pokojne vynechať, v aute do Strekova sedia traja triezvi ľudia – Maťo ďalej ako Kubo, Maťo ďalej ako Mello a ja. Ako ste už isto postrehli, ani ako úvod vtipu by to nebolo nič moc J. Skočme teda do priameho deja…
Kapitola 1: Strekov
Otvárame dvere a vyskakujeme v Strekove vo vinici. Prvým zastavením je Zoltán Kasnyik, pre mnohých známejší ako Citron, preto aj označenie vinárstva ako C-Winery. Zoli je človek mladý a veľmi zručný, neživí ho len vinárčenie, ale každopádne je to vízia budúcnosti.
Zostupujeme do pivnice a fasujeme poháre. Debatujeme a postupne ochutnávame vlašák, pinot blanc, veltlín, chardonnay a z červených frankovku, cabernet, dunaj a alibernet. Všetko z ročníka 2019. Zoltán používa rôzne sudy a rôzne postupy spracovania, ktoré mu v danom ročníku ponúkajú paletu možností na scelenie konkrétnej predstavy. Každý sud ponúka niečo svojské, skúšame aj sceľovať. Práca je to v skutku kreatívna, ale vlašák a pinot blanc sa akokoľvek javia v tomto ročníku dominantne. Červené vína sa prezentujú ľahkosťou, sú ešte mladé no každopádne perspektívne. Mnohí milujú strekovský dunaj pre jeho bohatosť ovocia a priam južanský charakter, mne sa ale viac páči pocitovo ľahšia a štavnatejšia frankovka. Ešte som nespomenul, že pivnicu v ktorej sa nachádzame, pomáhal Zoltán postaviť, to by samo o sebe nebolo ničím výnimočné, ale od momentu dokončenia svojej pivnice je to on, ktorý stavia pivnice iným na zákazku a to už výnimočné je. Už je ich okolo pätnásť. S určitosťou môžeme povedať, že by sa dokázal uživiť aj bez dorábania vína a možno by mal aj život menej komplikovaný, život, kde by ročník neryl vrásky do čela.
Čím to teda je? Bude to ten známi rozdiel medzi profesiou a povolaním, kedy vnútorný hlas povoláva k činnosti, ktorá je človeku predurčená a ktorá slúži k jeho ďalšiemu vývoju? Alebo tým, že vinár je umelcom! A umelec tvorí, tvorí dnes zo strachu pred zajtrajškom a v obavách neistoty vyťahuje vzorky tých najmenej ponurých myšlienok, aby ich miešal s víziou zajtrajška. Filozofické úvahy ohlasujú, že už tu nie sú tí traja čo sa ´´nalodili´´ v Košiciach (teda minimálne dvaja, jeden je stále šofér), sme akýsi slobodnejší, ale kým sa dostaneme k tej slobode, čaká na nás ešte zastávka u pátra Janka Štefanca – Víno Misia.
Páter má svoj vinohrad hneď oproti, pekne v kopci a Zoli mu práve stavia pivnicu… Nenazvem to náhodou, ta je len neznalosťou okolností, tu sa to ale nedeje. Tomuto stretnutiu sme nemohli odolať, predsa len, víno je pre nás hlavne záležitosťou duchovnou a je len otázkou, prečo k takémuto stretnutiu neprišlo skôr. Možno sme to my, ktorí museli pre dané okolnosti dozrieť. Tento projekt je doposiaľ minimalistický, všetko je len v rozbehu. Pivnička je malá, tlačíme sa tu s vínom, ale istotne nám to nevadí. Páter Štefanec nám rozpráva o svojom živote, o svojom vzťahu k vínu a medzitým koštujeme mullerku, aurelius, svoj sen, veltlín červený skorý a roséčko z cabernetu. Okrem mystéria premenenia je u pádra víno aj súčasťou kázni, pochopená analógia je predsa základným prostriedkom poznania vyšších právd. Zatiaľ sa pracuje len s nerezom, vína sú dorábane reduktívne, všetko pôsobí harmonicky, dokonca ani sladším vínam nechýba komplexnosť.
Z pivničky sa presúvame do vinohradnického domčeka, kde na nás čaká aj trochu červeného. Víno zbližuje a naše otázky začínajú byť miestami aj osobné, to viete, kňaza človek nespovedá každý deň, sme zvedaví. Z času na čas, na rebrách ucítim Mellov ´´lakeť´´(to je ten doposiaľ šoférsky), ktorý mi hovorí, ´´vráťme sa späť k vínu´´ a som mu za to vďačný J. Na prvé stretnutie sme (ja dúfam) obojstranne spokojní, poďakujeme a vyrážame smer Majer Zemianske Sady.
Kapitola 2: Zemianske Sady
Na Majer do Slobodného vinárstva prichádzame takmer na čas. Brána sa za nami zatvorí a človek ma zrazu pocit, že vstupuje do priestoru, ktorý je tvorený vlastnou štruktúrou hodnôt, myslenie slobodovinárov sa doslova materializuje všade navôkol. Tri generácie obyvateľov Majera, priestory a technológie, ktoré sa miešajú s mladou krvou, aby boli opätovne vrátene do života. Zvítame sa s Katkou, Agnes, Andreou a Michalom a ešte s deťúrencami. Po rýchlej exkurzii pivnice vstupujeme do bývalej maštale, ktorá slúži ako showroom a zároveň degustačná miestnosť. Vskutku pôsobivý pohľad na drevo, hlinu a ovoid (špeciálny plast, ktorý dokáže dýchať), ktorými sa snažia zachytiť identitu ročníka.
V degustačke nás už čaká kolekcia vín a občerstvenie. Ochutnávame Troch boxerov 2017, Vronski 2018 (novinka), Rebela rosa, Supermajer 2017, Oranžista, Cutis pinoter 2017, Malý Majer 2017 (po novom len Majer), Partisan Cru 2013 – 15 – 17 (vertikál je vždy bonus) , Alternativu 2013 a istotne aj mnoho iného. Viac menej zo žartu poznamenám, že by som rád ochutnal Gavaliera 2011 a na moje veľké prekvapenie ho Michal vytiahne z chladničky. Ryňáčik sa drží parádne! Ak si ešte raz prečítate názvy vín, istotne ši všimnete, že sa tu nepracuje s odrodovým názvom, každé víno dostáva svoje vlastné meno, ten jediný skutočný prívlastok, po ktorom víno túži. Kde takto vinár pôsobí, tam sa víno oslobodzuje z kolektivizmu, identita uväznená v odrode ožíva a kráča po ceste, tak často nazývanej osudom . Každé slovo tvorí, na to netreba zabúdať.
Večer naberá spád a v miestnosti sa utvára živá vrava. Chvíľu sa venujeme aj ocenenému vínu Cutis Deviner 2016, ktoré neuniklo pozornosti celosvetovo významnému periodiku venujúcemu sa vínu, časopisu Decanter. Slovenská legislatíva tento úspech doposiaľ nevidí a možno len nevie, na čo sa to vlastne pozerá… Úspech jednotlivcov a menších skupín (napr. rodín)u nás, bude asi ešte istú dobu podliehať strachu a obavám väčšiny (štátu). Hovorí sa, že slobodu si človek musí vybojovať, ako určitý predvoj slobody mentálnej, kedy zanikajú všetky podnety k boju a je nastolený trvalý mier. Vážne debaty sa prelínajú smiechom a Michal mi ešte ukazuje dokument o Sébastienovi Bouinovi, ktorý zdoláva stenu La rose et le vampire (tu je ta symbolika k menu pre ich ružové víno), čoby hranica ľudských možností a odhodlanosti. Čas je už značne pokročilý a aj zajtra je deň, ide sa spať.
Ráno sa prebúdzame v domčeku neďaleko Majera, každí vykoná svoj ranný rituál a ide sa naspäť. Katka nás už čaká a chystá nám raňajky. Kým sú hotové, volá do škôlky, že bude meškať. Nechcieť vidieť vinohrad, to miesto zrodu, by znamenalo povrchnosť a to si nechceme a ani nemôžeme dovoliť. Agnes nám vysvetľuje zelené práce ktoré práve prebiehajú, bavíme sa o vysokom vedení a nerovnováhe nastolenej človekom. Každí z nás je v určitom momente nášho bytia vystavený obmedzeniu, určitej sile, ktorá má za úlohu opätovne nahodiť rebríček hodnôt, hodnôt ktoré mohli z nepozornosti upadnúť v prach, proti človeku povstávajú symboly minulosti, chcú sa konfrontovať, budú ničiť, budú budovať, budú zachovávať. Zväčša sa to deja na úrovni jednotlivca, úroveň kolektivizmu len vypovedá o naliehavej potrebe prerodu. Nevynecháme návštevu makového polia v tesnej blízkosti vinohradu (mimo maku Sloboďáci sa venujú aj pestovaniu ďalších poľnohospodárskych plodín, preto ten názov “Majer”)
Aj na Majeri nastal čas na zmenu, aj tu sa bilancuje, niečo sa pre budúcnosť zhustí, niečo rozpustí. Po návrate doplníme auto a lúčime sa. Za všetko pekne ďakujeme.
Kapitola 3: Južné svahy štiavnických vrchov
V Brhlovciach na nás už čaká Janko Záborský (Pivnica Brhlovce) a tak vstupujeme do domčeka vysekaného do tufového podložia, súčasť chránených Skalnatých obydlí. Človek tu mal k viniču od nepamäti veľmi blízko, vinič preráža korene skrz vulkán a človek si v ňom hĺbil svoje obydlia. Práve vulkán bol a stále je ten elementárny prvok, ktorý spájal vinič a človeka, on bol ta sila, ktorá dokázala pritiahnuť ´´uprchlíkov´´ späť a nepotreboval ani nič sľubovať, skôr naopak, vyžadovala. To bol aj prípad Jana, ktorý pochopil, že isté odpovede si vyžadujú konkrétne miesta. Hneď za dverami na vpravo je polica, to je asi prvá vec, ktorú si pri vstupe do vinárstva všímam. Na zemi sú naukladané kartóny s vínom, z hlavnej miestnosti to nádherne rozvoniava, no mňa stále len k tej polici akosi ťahá. Zakaždým je tam tak ležérne, ako keby v zabudnutí sa, povaľujúca kniha, dve a zakaždým je to problematika ktorá má momentálne dosť oslovuje. Akoby už od dverí kričala,´´ hej! tu sa neoplatí naparovať, tvoj dnešok sme žili včera´´ J.
Ste hladní? Spýta sa Jano, ktorý istotne započul Mellove škvŕkanie v žalúdka a hneď odchádza pripraviť guľáš, alebo lepšie by bolo povedať naservírovať, guľáš sa totiž varil cca. 8 hodín. Na stole nás vítajú domáce syry a chlieb, poznáme ich, dlho sa na tanieri neohrejú. O Janovi je známe, že gastronómiou žije. Sám sa tým netají, naopak, venuje tomu aj značnú časť energie, či už sa jedná o gurmánsky zápisník na webe, alebo o pojazdné bistro. Kým jeme, do pohárov sa postupne nalieva Bla Bla – to je nové pomenovanie pre pet-nat z odrody frankovká modrá, čoby veľkej chuťovečky do dní teplých, miestami horúcich a ešte všetkých ostatných. Nasleduje Pinot blanc impression 2018, ktorý vznikol scelením agátu, duba a nerezu. Pri impressionisme človek potrebuje odstup, treba byť trpezlivý a chápavý, poznamená. Aj tu je víno pomenované prívlastkom, ktoré ho vystihuje a nehovorí len o váhe a farbe vlasov.
Bavíme sa aj o téme priestoru ohraničeného nádobou, kde v priebehu času kvasenia a školenia, rodí sa identita ročníka, vždy poznamenaná svojou kolískou, tam kde je kolíska hrozna vinohrad, tam je mu pri víne aj drevo, nerez či iný materiál. A z každej nádoby sa to potom prihovára ináč a vinár dlho načúva, roky ho to naučili a potom dlho, dlho uvažuje. Pokračujeme Veltlínom s nóbl sedimentom a z chuti sa smejeme na historke ktorá stojí za vznikom jeho prívlastku. Pri najbližšej návšteve sa na to Jana nezabudnite opýtať. Pred vstupom do vedľajšej miestnosti, kde prebýva víno, ešte stihneme frankovku a Pinot noir 2018. Ročník z pozície kraja skôr jednoduchší, no o to prístupnejší a otvorený človeku. Príroda nerobí veci zložito, je len náramne zložité urobiť takúto jednoduchosť z pozície človeka. Asi skutočne budeme ´´hore nohami´´. V pivnici prechutnáme 19stky, ešte ´´sedia za lavicami´´ a svedomito študujú, čaká ich kariéra.
Pozriem na čas a tu zrazu sklz tri hodiny! Ešte by sa dalo mnoho rozprávať a aj by sa žiadalo, ale musíme sa pohnúť k poslednej zastávke, Darine a Dávidovi, Víno od Francúza.
Pre tri hodiny sa do vinohradu vybehnúť neoplatí, tak nás teda čakajú a ja sa snažím skryť výčitku, ktorá ma vždy pri nedodržaní harmonogramu zožiera, budem ten ´´program´´ musieť odinštalovať. Je to naša druhá návšteva, ale Kubo tu ešte nebol, tak ideme pekne po poriadku. Ak som minule pochyboval, dnes už viem, že nepoznám takých perfekcionistov, akým je tento pár. Ak by tu bol len Dávid, povedal by som, že je to možno jeho národnosťou, že u nich sa to takto proste robí, ale je tu aj Darina a tá je tuším ešte striktnejšia, tu aj metla vie, v ktorom rohu býva J. Všetko je naplánované do detailov, vinárstvo istotne nie je veľké a práve preto je každý priestor, každý meter využitý naplno, tak, aby presne spĺňal svoj účel v časovej postupnosti od privezenia hrozna, až po fľašovanie vína.
Odrodovú skladbu už vypustenú na trh tvorí ročník 2018 – tramín, pinot gris (z betónového vajíčka), sauvignon a pinot noir (oboje v dvoch verziách) a degoržovaný ružový pet-nat z pinotu noir.
A práve týmto šumákom začíname a keďže viem, že ani tu to nebude na hodinku, dávam si aj ja. Dávid mal možnosť nazbierať vedomosti aj mimo svoju domovinu, vyskúšal si prácu vo vinárstvach veľkých aj malých, jeho voľba je teda prestúpená vlastnou skúsenosťou, vie čo chce. Presúvame sa do pivnice v tvare kríža a cestou ešte ochutnáme 19tnastkový tramín a pinot noir (označený ako rulandské modré, kvôli rozdeleniu odrody na tú, ktorá bola prednostne v plaste). Rozpúta sa polemika Pinot vs. Rulanda, ktorá tento pochod výrazne spomalí, no nakoniec nájdeme kompromis, alebo sa aspoň tak tvárime.
Sudy v pivnici sú zoradené do svetových strán a pochádzajú od rôznych výrobcov, z rôznych krajín. Na to že nepijem, ma najviac oslovujú vzorky zo sudov z burgundska, každopádne je tu opäť bohatá paleta na tvorenie, učenie sa. Postupne ochutnávame ryňak (toto bude veľká limitka), sauvignon, pinot noir a cabernet sauvignon. Dávid rozpráva o naturálnom víne a jeho stvárnení vo Francúzku spred desiatich rokov (nemám na mysli organické vinohradníctvo, ale naturálnu vlnu, ktorú si môžeme predstaviť ako nástup realizmus, hľadiaci si pod nohy na vlastnej dedine, oproti romantizmu vzhliadajúcemu do antických diaľav) a opäť sa utvrdzujeme, že kráčame všetci spolu. Zosúladiť prácu s prírodnými rytmami, uvedomenie, že aj človek je nádobou, ktorej hranice sú vymedzené jeho charakterom, a že viac nádob prináša viac poznania, to všetko by mohlo a malo viesť k úprimnej vzájomnej diskusii.
V pivnici ide čas opäť akosi rýchlejšie, je nám už chladno a tak sa poberáme späť von na slnko. Je príjemný slnečný podvečer, stromy vrhajú dlhé tiene a v opojení vínom má človek pocit, že toto sú tie momenty na ktoré sa spomína. Vo vinárstve nás Darina opäť pohostí, dopĺňame sily a zároveň premýšľame koho tu necháme, potrebujeme ešte natlačiť niečo cez 20 kartónov a je sa obávam, že to nebude možné. Obava sa ukáže ako neopodstatnená, dobrého vína sa všade veľa zmestí.
Epilóg:
Cestou nocou počúvame rozhovor moderátora a rabína, ktorí rozoberajú knihu Bestiař, knihu mýtických bytosti a symbolov, tradovanú rôznymi národmi skrze celé veky. Toto určite nebude náhoda
Priatelia, všetkým vám veľmi pekne ďakujeme a do skorého štrngnutia.
autor: Dominik Kandra
