3 Grácie

Pokojné ráno na hajloku znenazdajky prerušilo srdcovrúcne zavytie, otvoril som oči, v hlave mi pozvoľna dohasínal sen, už – už by som ho bol zachytil, no vtom sa rozplynul v lúčoch slnka. Bolo to čosi o kráse, pointa mi ale unikla pri pohľade na Džonyho, suseda, ktorý práve bičoval to úbohé zviera, alebo aspoň tak ten traktor ryčal. Zavše sa to opakuje, človek si musí nájsť nejaké to miestečko, kde sa občas schová „realite“, alebo aspoň na chvíľočku odpočinie od rodiny. Nikdy som tu ešte nebol a priznávam, že Džonyho vlastne vôbec  nepoznám. Sedím pri prestretom stole pod čerešňou, dívam sa do nepokosenej vinice a premýšľam. Tí mladí vinári, ako lem šikovne a múdro si to vedia vysvetliť, pekne sa obhájiť, najprv pred sebou a potom aj pred ostatnými. Samozrejme, ináč by to ani nešlo, to by sa ani nepatrilo. Nie, nie, to by potom mohlo v nejednom nepozornom uchu aj ako výmysel, veď posúďte, posúďte sami. Tráva vám až po krk, no a ak nie, tak po pás určite. Kto by ale takúto sprostosť meral? Výmysel, ten aj pred pravdou má prednosť, ak v sebe nesie hlbší zmysel než obyčajná skutočnosť.  Ale nech je, priznávam. Vinár je ešte mladý, žena rúca a aj poslušná sa javila, čo si len z posledného stretnutia pamätám. Ešte je priskoro si kadejakú robotu vymýšľať, ešte sa podstatnejším veciam musí venovať a vôbec, ani traktor ešte nemá, na Džonyho „pravdy“ primladý.

Autor fotky: Ján Záborský

Zrakom rýchlo skontrolujem stôl, plný je, alebo sa aspoň tak javí. Hlavne veľa vína, víno a čo to pod zub… Na obed čakám návštevu, nevravel som? No vidíte, to podstatne som nepovedal a sprostosťami vás tu zdržujem. Budem mať spoločnosť, no nie tak celkom bežnú, veď uznajte, ako len ženatý chlap príde k tomu, že za ním na hajlok pribehnú tri devätnástky…   Hanbím sa trochu a ani neviem či preto, že žene som nič nepovedal, ako by som aj mohol? Povedal by som a nebol by som tu, to sa vie samo sebou, to sa musí chytro s takou tou ženou. ´´Toto bude vážna pracovná cesta! Tu sa bude zodpovedne pracovať, tu sa budú upevňovať  vzťahy!´´ Alebo aspoň takto mi to znelo, keď som jej to…Takto sa to musí!

Džony, ten by vám povedal, ten má zaiste viac skúsenosti. Čo chvíľa je obed. Tak sme sa aj dohodli, že na obed dôjdu na hajlok. Nečakám že budú presné, to by sa takým mladým gráciam ani nepatrilo. Budem čakať, pravda doma by som nečakal, tam sa musí…, ale nie som doma. Sedím a dívam sa na trávu, tá je vám snáď až po krk. Čo som to ale chcel? Ahá už viem. Tie 3 Grácie. Kým dôjdu, porozprávam vám čo to o nich a aj čas mi lepšie ubehne. Poďme teda pekne po poriadku… Kedysi, a nebolo to až tak dávno, v každom tom dvore tu v okolici, bývalá takáto dievčička, pre otca princeznička, veď je to tak od nepamäti, že otec akosi viac k tej dcére ako k synovi, ale o to tu teraz nejde. A tej roboty, ani traja chlapi za ňou nestačili i spoľah na ňu bol. Každým rokom, ak nie viac, takúto istotu do rodiny, a že život tu nikdy nebol ľahký a nikto nič zadarmo nedostal. Človek tu od mala na tvrdú robotu privykal, čo len zo zajdy vyskočil a hneď gracku do ruky a hybaj ho okopávať vinicu, bo burina tu našu leanu dočista zahrdúsi.  Nebolo veru o čom špekulovať, chcel si jesť, tak rušaj sa do roboty. Každá princeznička si tu veru privikla na ťažký život, inú, ľahšie sa priviká, keď človek lepšie neskúsil. To sa už dnes povedať nedá, je takmer jedna a tie moje 3 Grácie… Ech, pochablice. Před týždňom v Prahe, dnes ešte do Štiavnice a zajtra sa budú v Košiciach predvádzať. A či sa to patrí? Poctivému dievčisku po svete sa pretrčať? Zažiadalo sa jej, veď pravdu má, všetko sa to  akosi mení a čo už doma? Tu už ju beztak každý pozná, každý k nej pričuchol a aj sproboval, ale vo svete, ej veru vo svete by nejeden aj ženu doma zanechal, len pre tu chvíľočku čo by s ňou mohol… A veru dobre robí!

Aj také roky bývali, že len tých dievčisk sa mnoho urodilo a starať sa trebalo, toľko času a lopoty a chasu málo. Z nejedného dvora vtedy princeznička do sveta, do tých, ako im to len, vykričané domy sú to. To vám člověk zaplatí, pravda nie veľa a môže sa zabávať aj do rána. Viem, tiež som skúsil kedysi, mladý som bol a ani peňazí nebolo, no žiadalo sa mi, tak ako sa človeku občas zažiada gagor zmáčať. A či to hriech? Dnes by som už nešiel. Žena by nezvolila!

A aj som zmúdrel hádam, ale možno si len domyšľam, človek, ten sa vám prenáramne nerád mení. Netvrdím, dá sa to, ale niet hádam tažšej roboty, okopávať, to je vám k tomu nič. To snáď ani sám človek nezmôže, to je aj na troch roboty dosť. A možno preto sú vám grácie od nepamäti 3. Veď už ten, no ako ho to, nepríde mi teraz na um, ten čo ešte Falerske pijával, že je vám 3 vskutku prvé skutočne číslo a veru, niečo na tom bude. I minule, pravda čisto náhodne, to treba poznamenať, sme sa stretli. Sedeli sme za týmto stolom, tu presne na hajloku, presne ako dnes, len nebol som sám. Sedeli sme a ako to už pri vínku chodí, len tak sme diškurovali. A to vtedy človek ocení i mnohému sa priučí, a to vínko do toho, új veru to vínko, voňavé po mladosti, tak driečne a poddajné, v očiach oheň, chlapa sa nezľakne! Dobre ho vychovali. Svoje si zastojí, liškať sa vám bude, no keď urazíte, ej… To zaraz olutuješ, že si doma krumple okopávať neostal. Hrdé je! Na seba i na svoj kraj dopustiť nedá. To, pravda každému spoznať prináleží, len veku musí dočkať, potom ocení rady čo v mladosti jedným uchom dnu a druhým von.

I clivo pri vine občas býva, dobré víno, to nie len o smiechu, to aj o bolesti, to pravé vtedy človek pozná, že je v dobrej spoločnosti. Svetlo duši prinavráti a chmúroty rozoženie. Sprobujem aj ja veru, s prázdnou hlavou neradno mnoho rozdumovať a aj na slnku je od rána, či sa náhodou nezopsulo to naše dievčisko, tá naša princeznička.

Autor fotky: Ján Záborský

Milý priateľu,

3 Grácie je počin troch vinárstiev, kamarátov (Pivnica Brhlovce, Marvla Tindo a Pivnica Čajkov), ktorých dnes už dobre poznáte pod názvom združenia ako Vulkanisti. Mladá generácia, ktorá rešpektuje minulosť a zároveň rehabilituje to, čo bolo na tradícií správne a čo preveril čas. Na Slovenku (ak mi je známo) je to prvý počin, kedy sa vytvorilo medziľudské cuvée z jedného regiónu a to z regionu Tekov. Voľba padla prirodzene na odrodu Pesecka leanka, v kraji nazývaná aj ako princeznička, ktorá má dlhú, no zároveň neľahkú minulosť. Ponúka úprimnosť, tú vzácnu vlastnosť, ktorou disponuje len dušou obdarená bytosť.

Na vaše zdravie!

Autor: D.K.